Nezlepšilo sa nič. Iba sa mi podarilo na to všetko zabudnúť. Vyschli slzy, ktoré zmáčali moju tvár takmer každý deň. Život sa naplnil novou pozitívnou energiou. Vniesla sa do mojich dní pozitivita. A tak trochu je to tým, že nie som konečne iba v okruhu 5tich ľudí. Pokúsim sa jej nabrať plné kufre aby som z nej mohla čo najdlhšie čerpať. Aj keď sa bojím, že ju hneď po návrate všetkú pohltí nenávisť.

Bolí to zistenie, že nikdy nebudeme mať tak úplne na výber. Nikdy si nebudeme môcť vybrať úplnú slobodu. Aj keď dobre vieme, že by nám stačilo skutočne málo na to aby sme si vniesli do života šťastie.

Prestaňme si navzájom zabíjať svoje šťastie. Ako veľmi by som chcela v sebe nachádzať pozitívnu energiu aj vo chvíle kedy je všetko ponorené tmou. Ale ja v temnote dokážem nájsť iba ešte väčšiu temnotu. A dni mi potom plynu iba ako voda. Niekedy ako voda po búrke. Rýchlo tak, že si to ani nestihnem uvedomiť. Strácam dni. Tak veľa dní, ktoré by určite vedeli stáť minimálne za zapamätanie pretože si v nich ty. Ale mne všetko uniká. Nevráti mi to snáď ani tých milión fotografii. Nenavráti mi to nič. Na to by som musela prestať iba stále chcieť aby tento deň konečne skončil v nádeji, že nasledujúci bude o niečo lepší. Žiaden deň totiž nebude lepší ak sa nepokúsime ho lepším urobiť. Preto stále kupujem sviečky. Aby mi plameň z nich každý večer vniesol do myslenia to svetlo, ktoré potrebujem aby som nasledujúci deň prežila o kúsok lepšie.

Tak mi ostáva iba každý jeden deň sa pokúsiť vniesť do neho niečo pozitívne. Aby dni prestali byť iba valiaca sa voda po búrke. Ale žiadna búrka nie je tak silná. Vždy príde niečo čo môj pocit vnímania sily búrky rozbije. Asi iba všetko vnímam príliž tragicky. A všetko je vlastne nekonečne super. Nič zlé neexistuje. To si iba ja sama vytváram. Tak to všetci ostatní chcú. Aby som bola spokojná vo svojom nešťastí a tvárila sa že to neexistuje.

Zazdalo sa mi, že na chvíľu bolo všetko v poriadku. Všetky slzy vyschli. Život naplnila radosť a slnko aj vo chvíle kedy pršalo. Ale všetko sa v jedinom okamihu rozsypalo a spálilo. Znova nám ostala iba tá jediná možnosť. Odísť. Podarí sa nám konečne raz nájsť miesto kde budeme zažívať omnoho viac pozitívnych momentov? Miesto odkiaľ nebudeme mať chuť utekať? Prečo všetko pekné sa vždy aj tak spáli?

Mám vás rada Lightning

Nerobme to. Prestaňme zdieľať iba svetlé stránky situácií. Ľudia sa síce snažia nás pripraviť aj na zlé veci. No niektoré veci zistíme až na vlastnej koži. Také, na ktoré nás nikto nikdy nepripravil.

Sila človeka sa ukáže až vtedy keď spadne na úplné dno. Moja sila vtedy prestala existovať. Možno je to môj údel, že vo chvíli najväčšieho pádu v tom musím ostať iba sama so sebou. Ale všetky pády raz prebolia. Aj keď mám chuť to každú chvíľu vzdať. Neurobiť nič iba zaspať a dúfať, že až sa zobudím všetko zlé bude preč. Ale to by som nemohla mať tak veľkú zodpovednosť.

Od teraz to bude iné. Človek sa môže cítiť sám aj v dave ľudí. Od teraz už nikdy nebudem sama. Aj keď pocit osamelosti vo vnútri mňa je omnoho silnejší ako kedykoľvek pred tým.
Skutočne chcem mať tú moc a lusknutím prsta preskočiť 2 týždne svojho života. Ale to by bola hlúposť. Prišla by som tak o veľa dôležitých momentov tvojho života. Života, o ktorý sa budem musieť starať aj keď v tejto chvíli nemám ani potuchy ako. Možno mi množstvo vecí trvá dlhšie naučiť sa. Ale nebudem na to sama. Teraz musím poskladať samú seba aj keď som rozlámaná na tisíc kúskov. Aby som potom mala dosť síl len pre teba.

Najviac ma bolí ten strach. Či ťa budem vedieť ľúbiť tak ako si to zaslúžiš. Občas mám totiž pocit, že ťa neľúbim vôbec. A potom zas veľmi. Je to priveľa. Priveľmi pocitov, ktoré ma bodajú.
Boli to naozaj príšerné chvíle, ktoré však prešli. Vďaka celkom rýchlo. Strach stále mám. Z vecí, ktoré sa dejú ale hovorí sa o nich príliš málo. Naučíme sa a zvládneme celý život spolu. Ďakujem za lásku a pokoj, ktorými ma každý deň napĺňaš.

Mám vás rada ♥

Lightning

Ešte stále vo mne pretrváva pocit, že som tá istá detinská a nezodpovedná osoba, ktorá nikdy nebude vedieť žiť samostatne.
Ale dnes je to možno trochu inak. Už ma viac nebavia tie primitívne veci, ktoré som robila pár rokov dozadu denne. Aj keď sa k tomu vrátim nedáva mi to nič.

Zmenila som sa. Dnes už nemám potrebu iba čakať na to čo sa bude diať. Čakať, že sa život zmení k lepšiemu aj napriek tomu, že pre to vôbec nič neurobím. Zmenilo sa to a možno nie iba vďaka mne. Práve vďaka tým tichým ľuďom, ktorí tu vždy boli ale nebrala sa na nich taká pozornosť. Ale vlastne by sa nič z toho nedialo ak by som tú príležitosť nevyužila na plno. Aj keď som to brala iba ako pokus, ktorý môže a nemusí výjsť. Tento však vyšiel lepšie než by mohol kto čakať.

A tak tam idem dnes preto aby som mohla aj zajtra a čo najdlhšie to len pôjde. Nie je to cesta za milión eur. Je to cesta za milión dobrých pocitov pre môj život. A ak by som sa kôli tomu musela prispôsobiť a zvyknúť na menej, tak to urobím.

Možno v tom budú veci, ktoré tieto cesty rozdelia a hoci sa toho vzdať nechcem, chcem aby sa tie veci stali. Tak nech sa dejú. Dobré veci v živote si svoje miesto vždy nájdu. Musíme sa potom iba snažiť naše cesty spojiť a nie ich rozdeľovať. Tak ako spojím dva články do jedného. Zistila som, že sa dá fungovať pre to čo chceme a robí nás šťastnými než iba preto vďaka čomu sme schopní prežiť.

Preto už dnes myslím na zajtrajšok tak, aby som sama so sebou vedela prežiť a nemusela nič meniť. Nechcem aby ma nahradili, pretože každý je nahraditeľný. Nebojím sa toho, že by potom môj život mal menšiu hodnotu, alebo by som v ňom bola znova na dne. Dnes viem, že sa to viac nestane. Vo svojom živote mám dve istoty, ktoré ma tak skoro neopustia, ak vôbec. Chýbalo by mi to všetko dobré čo mi práca dáva. Píšem to ako pripomienku alebo skôr tichú prosbu aby tie dobré veci ostali tak ako sú.

Príliš veľké zmeny v živote ma vedia skutočne zruinovať. Aj keď raz a dúfam, že čoskoro príde tá najväčšia zmena. A hoci zmení všetko snáď bude v mojich silách spojiť tieto svety tak aby sa nič nemuselo skončiť navždy.

Bojíme sa zmien, ktoré tu aj tak musia byť. Často nám ale zmeny prinesú lepší život.

Mám vás rada ♥
Lightning

Vo chvíli, kedy sa cítim dobre neviem nájsť slová na nič čo sa deje v mojom živote. Neviem popísať žiadne dobré obdobia.

Možno preto, že ich nebývalo veľa. No odrazu sú tu každý deň.

Hoci iba na pár hodín, ale je to to obdobie, ktoré by som chcela žiť už stále. Ale jedine tie dni, ktoré sú skutočne obohacujúce a euforické.

Žiaľ aj v dni, ktoré by mohli byť skvelé vo mne niečo vybuchne a ja mám chuť to vzdať. To ale nesmiem. Toto môže byť konečne budúcnosť, v ktorej budem šťastná. Aj keď sa budem musieť niektoré dni prekonávať. Snáď ich nebude priveľa.

Unavuje ma to.

Nie je to ani trochu super. Ani na chvíľu.
Nezvládam tých démonov, ktorí sa vo mne množia z toho mora drobných podnetov.

Deje sa to neustále. Každý jeden deň a hoci je moja snaha byť v poriadku, pretože to moja porfesia potrebuje v mojom vnútri horím.
Ako motýľ letiaci k slnku čakám kedy zhorím.

A možno sa v niektoré okamihy zdám ako úplný šialenec. Na konci všetkého je uvedomenie, že ním aj skutočne som.

Niekde uprostred mňa ten šialenec drieme. A ja s ním bojujem. Ale čo s tým keď mu moje okolie pomáha aby sa prebudil?

Potom si tu ty, ktorý sa snažíš vniesť pokoj do mojich dní. Tak ako ja bojuješ aj ty s tým šialencom. A možno práve vďaka tomu je ešte stále na uzde.

A práve vo chvíli keď mám od démonov pokoj sa ja sama pred sebou cítim ako najväčší blázon tým aká veľká pretvárka sa zo mňa stáva.

Nemám čo viac povedať.

Mám vás rada ♥ Lightning

Všetky práce sú hrozné, preto nám za ne musia platiť. Ale ak máme možnosť musíme si vybrať tú, kde nám budú platiť najlepšie.

Môžeme byť frustrovaní a nahnevaní na to že je tá práca hrozná a ťažká, ale aspoň časom nebudeme uvažovať nad tým, že sme aj tak robili inú hroznú prácu za málo peňazí.

Jednoducho si nemôžeme vyberať len to čo je jednoduché. A už vôbec nie vtedy keď o sebe vieme, že sme silní a odhodlaní niečo dosiahnuť.

Ja taká nie som.
Preto som v práci, ktorá je niekedy hrozná viac a niekedy menej. A mám za ňu primálo peňazí. Ale moja slabosť mi nedovolí skúsiť niečo nové. Ja som slabá.

Ale ak vy nie ste nevyberajte si len to čo je najjednoduchšie. Jednoduché veci nás nevedia formovať a posúvať vpred.

Dnes tu mám pre vás motivačný článok. Realita o mne však nie je pozitívna. Som presný opak toho k čomu motivujem vás. Ale možno ma to uspokojí viac.

Mám vás rada.

lightning

Povedz mi vieš vidieť to slnko aj keď je ukryté za množstvom mrakov?

Čakáme na slnečné lúče ale trvá to príliž dlho. Ale možno je to tak dobre. Poďme skúsiť nájsť krásu v temnote. Cítim to vo svojej hlave, svojej mysli, svojej duši a svojom srdci. Prechádza to mojím všetkým.

Ak tu slko nie je teraz to ešte neznamená, že si ho nemôžeme predstavovať. Možno je to občas ťažké. Ale nikdy nie nemožné.
Čokoľvek vie existovať v našich predstavách. Hoci žiť iba v predstavách sa nedá. Občas nás musí realita poriadne vyfackať aby sme si uvedomili krásu našich predstáv.

Tak povedz mi vieš vidieť slnko aj keď je ukryté za množstvom mrakov?
Keď zavrieš oči a otvoríš svoju myseľ dokážeš to. Musíš to dokázať. Pretože život je plný mrakov temnejších než je temnota sama. Ak stratíme možnosť nájsť slnko stratíme aj možnosť veriť, že niečo môže byť skutočne dobré. Všetko môže byť v poriadku s trochou slnka.

Možno mávaš pocit, že všade kam ideš ľudia neustále hovoria o slnku, ale ty ho nedokážeš vidieť. Som na tom rovnako. Ak sa dívaš na svet a nevidíš slnko nasleduj svoje srdce. Nasledujem ho spolu s tebou. Až sa stretneme spoločne vytvoríme naše slnko.

Moja realita je často príliž temná. A viem, že tvoja rovnako. A myslím, že sa to nezmení dokým nebudeme znovu spolu.

Aj keď tá cesta je ešte dlhá. Možno je mizerné byť viac času v temnote ako v slnku o to viac by sme si mali vážiť to slnko. Ale keď už konečne príde vlastne si ho nedokážeme užiť. Všetko ubehne tak šialene rýchlo a temnota znova klope na dvere. Preto zatváram oči aby som na ňu zabudla. Aby naše slnko ostalo stále nažive.

Tak nech to bude trvať akokoľvek dlho budem vždy čakať na naše spoločné slnko. A ak začne byť realita príliž temná aspoň si ho skúsim predstaviť. Aby som tak dokázala byť nažive.

Ale čo ak temnota v našich životoch ostáva až príliž dlho? Čo ak sa jej viac nedokážeme zbaviť?

Skúste sami v sebe nájsť kúsky slnka. A nezabudnite nechať like.

Mám vás rada ♥

Maybe in another life can I live my own life. Možno v inom živote budem môcť žiť svoj vlastný život.

A napokon, ak by mi dali tú možnosť, jednoducho by som nevedela čo mám urobiť. Čohokoľvek nového by som sa bála.

Tak ako malé mača, ktoré nepôjde preč od svojej krabice, pretože iba ju pozná. Možno ak s ním pôjde jeho mama aby mu ukážala, že mu nič nehrozí odhodlá sa opustiť to jediné miesto, ktoré považuje za bezpečné. Ale napokon sa tam vždy vráti pre ten pocit isoty. Ale s mamou sa naučí nebáť sa toho všetkého vonku.
Ale čo ak tu žiadna mama, ktorá mu ukáže všetok svet vonku nebude?

Hoď ma do vody aby som sa naučila plávať.
Hádžeš ma tam stále znova. Ale ja sa stále iba topím. A nie je tu nikto kto by ma mohol zachrániť. Som iba ja sama proti celému svetu.
Pretože do teraz boli moje cesty jednoduché a prekážky, na ktorých by som sa mohla niečo naučiť a zoceliť neexistovali.

Preto teraz robím čo môžem dokým je čas. Dokým ma nestiahne obrovská vlna a ja sa neutopím. Ale ty máš aj tak pocit, že to čo robím je málo. A navždy bude.

Nový a ďalší v poradí zaznamenaný myšlienkový pochod. Nezabudnite zanechať like a sledovať ma na instagrame: minderella.l Mám Vás rada ♥
Lightning

Myseľ je úžasné miesto. Svet, v ktorom si vieme vytvoriť čokoľvek chceme. Niekto túto schopnosť má rozvinutú viac a niekto menej. Nie je ale nič zlé na tom existovať v reálnom svete a potom utiecť do toho imaginárneho. Stáva sa to istou formou terapie.

Robím veci, ktoré sú totálne zakázané. Robím ich ale iba do tej miery, ktorú by sa dalo akceptovať.

Viem, že sa do toho dostávam až príliž. Bude ma to bolieť. Tak prečo si to robím?
Baví ma na tom všetko to čo nemôžem mať. A predsa to mám aj keď iba vo svojej mysli.
A možno mám strach, že sa to stane drogou. Je to zakázané a pri tom mi to robí tak dobre. A vlastne sa nič z toho nedeje reálne. Deje sa to iba v našich mysliach a predstavách, kde sú naše možnosti nekonečné. A možno práve to ma na tom baví.
Baví ma to do chvíle kým nepríde vytriezvenie a uvedomenie si, že je to iba veľmi realistická ilúzia, ktorá sa nesmie nikdy naplniť. Potom to začne dokonca bolieť. Niekedy si prajem dokonca na chvíľu umrieť pre to všetko čo chcem ale nemôžem mať. A tak rada a často opúšťam túto často nudnú realitu a ponáram sa do nočných predstáv. Nechajme to všetko rozkvitať v našich predstavách a zabudnime na všetko čo sa deje v reálnych životoch. Vytvorme si každý raz nejakú ideálnu situáciu, ktorá nám urobí aspoň tým obyčajným pocitom dobre. A spomeňme si na to vždy keď nám bude v našich životoch skutočne mizerne.

No pre všetkých tu mám odkaz. Moja myseľ je jedno zvláštne miesto kde sa môže udiať čokoľvek. Ale realita ostáva tá istá. Verná, slušná a láskavá. Nikdy by som si nedovolila vziať tú jedinú vec, ktorá ma drží nad vodou a snáď zo mňa robí dobrého človeka.

Myslím, že aj to čo robíme je dostatočne zlé, keďže sa mi za to moje podvedomie občas pomstí.

Tak nech sa udeje v našich mysliach čokoľvek. Budeme to opakovať zas a znova a aj napriek všetkému nič zlé neurobíme.
Navždy to ostane uzamknuté iba v našich mysliach a nič reálne z toho nebude.
Pripomínať si to ale nemôžeme, pretože nám to skutočne ubližuje. Bude to bolieť možno viac ako budeme čakať. Ale tak to bude vždy až sa niečo pekné a zaujímavé skončí.
Preto budeme bojovať o to aby to tak pretrvalo čo najdlhšie. Pretože to napĺňa naše prázdne životy.

Aký je tvoj pocit z tohto článku? Každý z nás si v tom istotne našiel tie svoje významy, ktoré sa skrývajú medzi riadkami. Verím, že sa vám to páčilo a potešíte ma lajkom alebo správou na Instagrame: minderella.l

Mám Vás rada ♥

Navždy tu ostane to miesto. Kde sa budem vždy s radosťou vracať. A nie pre prostredie, to za veľa nestálo. Ale pre ľudí, ktorí za to jednoducho stoja.

Dlho som neverila, že je niečo také vôbec možné. Odchádzala som z rôznych miest ale nikdy mi nikto neostal. A vidím to tak, že z miesta kde som teraz si nevezmem do života nikoho.

Ale jedno miesto a pár ľudí sa našlo. Keď si uvedomím, že sa to naozaj deje. Naozaj existujú aj nnormálni ľudia, ktorí ma vedia a chcú pochopiť, dojíma ma to k slzám. Cítim toľké šťastie aj z toho mála dobra, ktoré sa tu pre mňa objavilo. Asi preto, že ho naozaj nemám v živote veľa.

Na svete existuje naozaj málo ľudí, ktorí by ma vedeli pochopiť. Nájsť takých hneď niekoľko na jednom mieste mi pomáha k tomu aby som zvládla prežiť aj na miestach, na ktorých mi je vlastne skutočne zle.

Nepotrebujem k životu veľa. Iba kúsok pochopenia alebo aspoň toho obyčajného akceptovania.

Chce to čas na to aby sme si k sebe vedeli nájsť cestu a možno to nepríde nikdy. To ale nezistíme pokým to neskúsime. Niekedy však chýba aj tá obyčajná snaha. S tým však ja nedokážem urobiť nič.

A pretože nemáme na výber musíme ostať na miestach kde nám nie je vôbec dobre. A tak sa pokúšame iba nejako preplávať každým jednym dňom. Aj keď to vôbec nie je jednoduché. A nejestvuje nikto kto by nám to uľahčil.

Nestáva sa to často. Práve preto je každý článok o to viac jedinečný a dávam si na nich viac záležať. Pridávať články len kôli tomu aby ich tu bolo čo najviac mi už nepríde tak precítené. Verím, že sa aspoň niekto z vás nájde v mojich slovách. Napíš ak je to tak sem do komentáru alebo kľudne do správy na instagrame. @minderella.l

Mám Vás rada ♥

18.2.2022

V mojej hlave sa odohráva jedna úžasná párty. No reálne možno nebude žiadna. A možno to bude tak lepšie. Načo nútiť ľudí prísť sem keď sú naše cesty natoľko rozdielne?

Viem, že môj život sa rúti do sračiek. Ale zároveň nemôžem ani povedať, že proti tomu nič nerobím. Isteže. Vždy sa dá robiť viac. Vždy sa dá urobiť viac. Ale budeš ma pre to odcudzovať?
Vari môžem za to aká som? Za povahu plachého typu človeka, nie úplne priebojného. Ale možno ešte môj čas neprišiel. Možno musím počkať ešte pár chvíľ na nejakú príležitosť. A možno si ju musím vytvoriť ja sama. Urobím pre to ale dostatok. Dostatok, ktorý uznám v danú chvíľu za dosť.

Pri počúvaní niektorých pesničiek sa vraciam do tých dávno zabudnutých bezstarostných čias. Pri tom dobre viem, že teraz je môj život plný obáv a problémov. Plne si to uvedomujem, no aj napriek tomu dokážem ako tak žiť. Hoci bez ideálov a vizií jasnej budúcnosti. Ale s drobnými vecami, ktoré robia môj život aspoň na pár chvíľ dokonalým.

Každý deň to všetko ľutujem. Všetky hlúpe a zlé rozhodnutia a zlyhania.
Zlyhávam asi každý deň. Ale predsa to nevzdávam. Vždy pre lepšiu budúcnosť niečo urobím. A aj keď sú to len malé bezvýznamné kvapky. Keď nemáš nič zachráni ťa aj drobná kvapka. Jedna kvapka sa pridá k druhej až spoločne vytvoria more.

Ľudia sa mania podľa prostredia v ktorom prežívajú. Jeden rok sú takí a ten ďalší zas úplne iní.
Možno skutočne beriem život príliž ľahostajne. A možno je to iba tvoj pohľad na vec. Jedno ale viem. Nemám svoju myseľ zatemnenú pochybnými teóriami, no zároveň ju nemám ani zaliatu dúhou. Trápia ma veci rovnako ako každého. A možno ma to zožiera ešte omnoho viac. Ale viem si aj v tomto mori beznádeje vždy nájsť niečo dokonalé.

Možno nemáme toľko spoločne tráveného času, no o to viac si vážime čas, ktorý máme. Niekedy sa spoločný čas preceňuje. Časom všetko zovšednie. No ak tomu dáš aj čas odlúčenia nemá to ani kedy zovšednieť. Ale iste trápi ma, že len pre to aby sme sa mali lepšie strácame tie vzácne okamihy. Okamihy, ktoré sa nikdy nevrátia.

Môj život sa zmenil na jedno obrovké čakanie. Čakanie na to až sa zas vráti sem ku mne. Na to až prídu lepšie časy.
Ale asi navždy bude vo mne zasiate semienko nádeje. Nikdy nevymrie teda aspoň dokým budem mať teba. A hoci bude môj život ešte veľmi dlho iba čakanie a snaženie sa nájsť o kúsok viac šťastia. Budem za to vďačná.

A však priepasť medzi nami niektorými sa bude už navždy iba prehlbovať. Rozdielne názory a postoje budú pochovávať aj tie drobné podobnosti a tie veci, ktoré nás kedysi spojovali.

Možno je ten čas aby som k sebe mala hľadať nových ľudí, ktorí ma pochopia možno o trochu viac. Ale kde ich nájsť keď samú seba držím vo vezení? Nepochopiteľnom a nikdy nekončiacom vezení.

A čo robiť keď ľudí čo by ma mohli pochopiť je na svete tak žalostne málo?

Ale potom ma to začne tak mrzieť. Pretože aj keď ja sama mám chuť to s niektorými ľuďmi ukončiť oni na mňa predsa budú myslieť. A pomôžu mi aj keď by sa na mňa mohli celkom vykašľať.

Niektoré naše názory sa budú naveky rozchádzať ale nesmieme pre to pochovať všetko to čo nás kedysi spojovalo.

Tento článok, ktorý je vydaný s časovým posunom je súhrn menšieho chaosu. Chaosu v mojom živote a zároveň aj rôznych vecí. Verím, že sa vám bude páčiť alebo bude aspoň hodný prečítania.

Mám Vás rada ♥

Lightning

Introvertný, intuitívny typ vnímajúci s prevahou cítenia.

Aj keď ich ľudia môžu vnímať ako pokojných, rezervovaných ba až plachých, skrýva sa v nich plameň a vášeň, ktoré dokážu naozaj zažiariť.

INFP tvoria 4 perentá preto je bohužiaľ vysoká pravdepodobnosť, že ostanú nepochopení. Ak si však nájdu rovanko zmýšľajúcich kamarátov, prinesie im to pocit harmónie.
Pri najlepšom využití svojich schopností dokážu INFP kominukovať s ostatnými na hlbokej úrovni. Sila takejto intuitívnej kominukácie sa výborne hodí ku kreatívnym činnostiam, preto nie je prekvapením, že mnoho známich INFP sú poeti, spisovatelia.

Na rozdiel od svojich extrovertných bratrancov INFJ zameriavajú svoju pozornosť len na niekoľkých ľudí, na jednu dôležitú vec.
Príliš široký záber ich vyčerpáva.

INFP sa často nechajú uniesť do sveta hlbokých myšlienok, a s váčšou radosťou ako ktorýkoľvek iný typ osobnosti rozímajú nad hypotetickými a fyziologickými vecami.

Keď INFP ostanú bez dohľadu, môžu postupne stratiť kontakt s okolím a utiahnuť sa do samotárskeho režimu. Ich priateľov alebo partnera potom môže stáť veľa energie dostať ich späť do tohto sveta.

INFP často fascinuje možnosť skúmať zložitosti ľudskej povahy – či už sa jedná o ich samích alebo o druhých.

Majú sklon pracovať v prívaloch energie, a pokiaľ ich projekt plne zaujal, sú schopní veľkej koncentrácie a vysokých výkonov. Bývajú spoľahliví, pokiaľ ide o prácu či plnenie záväzkov k druhým ľuďom.
INFP dávajú prednosť práci osamote alebo len s pár ľuďmi. Sú prispôsobiví a pružní, pokiaľ niečo neohrozuje ich vnútorné hodnoty.

Po vyplnení krátkeho testu som došla až k výsledku osobnosti INFP. Z rozsiahlého rozboru osobnosti som vybrala to čo mňa osobne charakterizuje najviac.

Asi je môj život len jedno veľké hľadanie ľudí, ktorí by ma pochopili. A preto strácam aj samú seba a akúkoľvek chuť snažiť sa niečo v tomto živote dosiahnuť. Preto to skúšam stále dookola. Nájsť niekoho podobného.

Ak sa vy ešte len hľadáte prikladám sem link k tomuto testu. Množstvo vecí už o sebe dávno viete ale vždy sa nájde niečo nové. Sledujte môj instagram: minderella.l kde som aktívna úplne najviac a kde mi môžete napísať aký typ osobnosti vyšiel vám.
Budem vďačná za akúkoľvek odozvu na článok. Tak nezabudnite zanechať like.

Mám Vás rada ♥

Lightning

Link k testu osobností:
https://www.16personalities.com/sk

Sú dni. V istú chvíľu máš pocit, že sa ti rúca celý svet. Kúsky teba odchádzajú a máš pocit, že ťa tvoje emócie zabijú. Iba dúfaš a prosíš všetko navôkol aby sa to zlepšilo. Pretože ti vtedy nevie pomôcť nič.

Zrazu sa dokážu objaviť jasné záblesky. A znova máš energiu a chuť do života. Si šťastný a znova vieš fungovať.

Ale neraduj sa príliž.
Zlé dni a zlé chvíle sa vedia veľmi rýchlo vrátiť. Niekedy dokonca omnoho drsnejšie ako pred tým. Nikto z nás to nevie ovplyvniť.

A niekedy prídu ešte horšie dni a chvíle kedy túžiš niečo spraviť. Zachrániť situáciu. Byť s človekom, vidieť, cítiť. Dal by si aj kúsok svojho života ak by to pomohlo. Ale ty nemôžeš urobiť nič. Vôbec nič. Musíš sa iba prizerať ako tvoji milovaní trpia. A nemôžeš urobiť nič.

Beznádej ťa pomaly zabíja. A ty sa musíš snažiť a hľadať silu. Silu na pokračovanie v boji.

Nádej sa vždy niekde nájde. Nesmieš vieru v lepšie chvíle nikdy pochovať. Niekedy si práve ty ten, ktorý musí ostať pozitívny keď to už ostatní nezvládajú.

Lepšie dni sa vždy vrátia. A nikdy nie je všetko tak zlé ako sa zdá. Zlé veci sa dejú priznávam. Musíme sa učiť s tým vysporiadať. No nesmieme už tak zlé veci robiť ešte horšími. Ľudia sa stali až príliž veľkými pesimistami. Všetko už nedokážu vidieť inak ako čierne.

Prichádzajú zlé dni. Kedy máš pocit, že ťa emócie zaplavia natoľko až sa v nich utopíš. Ale zastav sa. Nadýchni sa. Skús sa naučiť plávať v tvojom vlastnom mory sĺz, strachu, beznádeji. Jedine tak dokážeš nájsť vieru v lepšie dni, ktoré určite prídu. Niekedy to možno iba trochu dlhšie trvá.

Každý deň je iný. Nemôžeš vedieť čo ti pripravý ten ďalší. Iba si skús každý jeden raz pred spaním želať aby bol ten ďalší deň lepší.

Vždy musíš byť pripravený na to, že ten ďalší deň môže byť ešte horší. Musíš sa naučiť s tým vysporiadať. Ako na to však zatiaľ neviem ani ja. Vždy ma to zasiahne natoľko, že nával emócií a beznádeje ma chce do slova zabiť.

Myslíš si, že si introvert. Ľudí nepotrebuješ vystačíš si sám. Skús ale prísť zo dňa na deň o osobu, ktorú si mal deň čo deň vo svojej blízkosti. Až vtedy pocítiš ten zničujúci pocit samoty.

Viac k tomu ani neviem povedať. Poďme teda hľadať kúsky nádeje, ktoré nás naučia plávať v našich oceánoch. A nezabudni žanechať like. Ospravedlňte to ak sa niečo v článku opakuje. Mám vás rada.

Lightning

Chcem sa poďakovať za uplnynulý rok, ktorý bol... všetci dobre vieme aký bol.

Bol prehnane zložitý na pochopenie celej situácie.

Ale dal aspoň nám dvom možnosť byť spolu, omnoho viac spolu. Boli to celé dni niekedy týždne čo sme boli spolu. A čo nám to dalo? Ha už vieš aká som nesmierne protivná a agresívna. Ale aj to sú iba chvíľkové stavy.

Uplynulý rok nás ale naučil jednej dôležitej veci. Vážiť si spoločné chvíle aj keď ich síce pre nás bolo dosť.
Nikdy nezabudnem na začiatky keď som sa obávala či vôbec budeš môcť prísť ku mne. Či nám to niekto skutočne nezakáže. Ale dnes viem, že teba nezastaví takmer nič. A za to tvoje odhodlanie ti ďakujem.

Ďakuje aj za to že sme ten celý rok prežili v zdraví a o to jediné prosím aj tento rok.

Aj keď to nebolo jednoduché naučiť sa žiť s novými pravidlami. S vierou, že ak budeme poslušní všetko bude také ako pred tým. No pri tom všetci až príliž dobre vieme, že to už nikdy nebude ako pred tým.

Prajem si aby sa to už skončilo.

Jeden deň sa cítime byť s tým čo sa deje v poriadku. Sme pripravení sa tomu prispôsobiť.

Druhý deň nám to začína vadiť a snažíme sa s tým bojovať. Ale to nám nepomôže.

Dni teda plynú. Niekedy je to jednoduchšie a inokedy si prajeme iba aby sa už ten deň skončil. Ja tieto dni riešim tak, že idem až prehnane skoro spať. Iba v spánku nevnímam to všetko zlé. Viem, nie je to najlepšie riešenie. Nie je to žiadne riešenie.

Musíme sa naučiť efektívnejšie využívať spoločný čas. Nech nie je náš spoločný čas prázdny. A omnoho vac si vážiť spoločné chvíle. Nikto z nás nevie, kedy nám dajú stopku tomu všetkému. Celému normálnemu životu.

Tvárime sa ako vládcovia a slobodní ľudia, ktorí si smú robiť čo chcú. Možno to tak aj je. Však iba do chvíle, kým nám nezačne vládnuť niekto omnoho mocnejší ako je človek. Máva s nami ako sa mu zachce. A my iba hľadáme rišenia ako zmierniť jeho hnev a zničujúcu silu. Kým prídeme na riešenie stratíme veľa. Ale aj s príchodom nového roku je tu pre nás nová nádej. Že sa náš život konečne aspoň o malý kúsok zlepší.

Nech teda všetká tá zloba z minulého roku odletí ako motýľ, niekde tam, kde bude môcť sama a v tichodti umrieť a nerobiť viac ďalšie zbytočné škody.

Lightning

Si ako moja droga. Naozaj.

Keď som s tebou cítim sa fajn. Dobre, šťastne, mám pocit, že
mi pri tebe je všetko jedno. Mám pocit, že ak sa aj stane niečo zlé s tebou to budem pociťovať miernejšie. Že mi s tebou nič nehrozí.

Akonáhle prídem o prísun tvojej prítomnosti. Prítomosti, energie, záujmu hoci len v písaní, upadám. Zomierama cítim sa neskutočne prázdno. Každú ďalšiu chvíľu, ktorú si uvedomujem, že práve teraz nemám prísun tvojich správ ma do slova zničuje.

Ale stačí naozaj málo. Jedna alebo dve priaznivé odpovede a môj svet je znova taký aký bol pred tým. A znovu mi je fajn a môžem ďalej fungovať.

Preto sa stále viac a viac bojím tých chvíľ kedy ťa mať pre seba nebudem. Nebudem pociťovať tvoju prítomnosť ani tvoje slová. Slová sú ako kvapky dažďa a ja prosím nech pršíš ešte. Prosím ťa aspoň o pár kvapiek na viac. Nech môžem pokračovať v prebývaní o niečo lepšie.

Tvoje slová sú tou miernejšou drogou. Tvoja prítomnosť tou najsilnejšou. Keď odchádzaš vždy v duchu prosím aby si ešte ostal. Aspoň o okamih dlhšie aby som mala tak viac pozitívneho impulzu do života.

Bez teba je to totiž tak ťažké. Ťažké ale stále znesiteľné. No bez tvojich slov to už nie je ani len únosné. Skúšam si na to zvyknúť. Ale je to príliž ťažké. Stavy prázdnoty, ktoré ma pohlcujú viac nechcem znášať.

Nájsť si akúkoľvek náhradu, čoby len malý impulz je takmer nemožné.

Mám však šťastie. Čím viac ťa dostanem a čím viac budem s tebou bude mi iba lepšie. Nijak mi to neublíži. Si dorga bez možnosti predávkovania.

Ak by mal však nastať moment, že by som ťa už nemala nikdy nijak dostať začala by ma napĺňať samota, prázdnota až by som napokon zahynula.

Nikdy ťa však nemám až príliž veľa a to je dobre. Nemôže sa tak stať, že ma naplníš do maxima. Nehcem predsa skončiť plná ako slnečnica Plná teba.

Včera som hynula. Cítila som úplné prázdno bez tvojich slov. Dnes pomaly rozkvétam. Ale hlavne sa cítim pridobre. Dal si mi ďalšiu dávku a tak môžem ďalej fungovať. O trochu šťastnejšie a ľahšie.

Navždy budeš mojou zdanlivo neškodnou drogou. Naveky si budem pamätať tie biedne stavy keď ťa nemám. Chcem im predísť. Bojím sa ich. Tak ma nenechávaj samú. Nedovoľ aby ma začal pohlcovať pocit samoty.

Lightning

Pravdou je, že všetci klamú. Klamú pre svoje dobro.

Ak ostaneš ticho. Ak zatajíš pravdu, ktorú vieš dostaneš sa k moci o niečo ľahšie. No ak tú moc už máš a začneš hlásať pravdu, ktorá nie je podľa ich predstáv postarajú sa o to aby si skončil.

Možno sa to netýka konkrétne mňa. Teda to tak nie je. Mám asi iné priority ako tie o ktorých budem písať. Chcem žiť ako každý iný. Mať karieru a rodinu. Možnože najskôr tú rodinu. Výnimočne.

Čo vlastne chceme od dnešnej doby? A od našej spoločnosti? Chceme tu žiť alebo niekde úplne inde?

Na to sa musíme zamyslieť nad svojou krajinou.

Milujem svoju krajinu. Kultúru, krajinu, prírodu. A ľudí v nej? To je už zložitejšie. Ale podstatnejšie je teraz niečo iné. Chcem aby naša krajina ostala žiť. Aby nezanikla. Všetká tá krásna príroda a tradície. Aby o nej vedel celý svet. Chcem ostať žiť tu. Spoločnosť a ostatné krajiny nás podradili. Dávajú nám jesť len tie zvyšky, ktoré nestoja za nič.

Chceli by sme aby sa to zmenilo.
Ak chceme dobro pre svoje zdravie a zdravie svojich blízkych musíme sa k tomu postaviť sami. Spravme aspoň niečo málo pre lepší život. Trieď odpadky, nevyhadzuj jedlo, zasaď za život jeden strom, počúvaj hudbu, čítaj tento blog. Nenechaj sa ovplyvniť. Ničím a nikým. Ale v prvom rade si vždy nájdi čas na prechádzku v prírode a dýchaj. Vzduch, ktorý sa v prírode zdá aspoň o kúsok lepší ako všase inde. Smejem sa pretože to sama takto nerobím. Ale chcem a mám to v pláne. Zatiaľ si iba dávam pozor aby mi nikto nevygumoval mozog a moje myšlienky.

Pred tým všetkým sa ale musíme poriadne zamyslieť a počúvať to čo hovoria naši vodcovia. Musíme si dať pozor aby sme sa nestali ich otrokmi. Veľmi jednoducho môžu z nás spraviť otrokov, zmenia nám naše myslenie, ovplyvnia naše správanie, prikážu čo a kedy smieme robiť. Ha! Neskoro. Ono sa to už deje. Nezabránili sme tomu. Naďalej sa ale tvárime, že sme slobodní. Ale tá pretvárka je čoraz zložitejšia. Deň po dni iba čakáme čo nám zas prikážu. Čo nám dovolia alebo zakážu. Smejem sa? Teraz už nie.

Snáď len neostaneme na tom, že budeme našim potomkom jedného dňa iba hovoriť o tom aký bol život pred tým. Lebo teraz je už svet úplne iný. Snáď im iba povieme o tom jednom biednom roku.

Chcem aby boli naše deti múdre a spravodlivé. Aby mali radi krajinu v ktorej sa narodili.

Prajem si aby ju zažili v normálnom svetle. V normálnych časoch. Aby sa hlavne smeli rozhodovať sami za seba a myslieť svojou hlavou.

Mnohý sa už kôli týmto biednym časom rozhodli radšej deti nemať. Neviem možno to tak naozaj bude. Že život na tejto planéte nebude už ničím iba utrpením pod niečou nadvládou. Kde nám každý povie aj to čo si máme myslieť.

Aj keď dobre viem, že väčšina mojich príspevkov je ignorovaná píšem a budem písať aj naďalej. Stačí mi aj tých pár ľudí čo si to pozrú. Stojí mi to za to. Každého jedného čítateľa mám svojim spôsobom rada. Len tak pre zaujímavosť fotografia na titulnej fotke je moja vlastná. Donovaly.

Moc nás zničuje.

Lightning