Kvapky

18.2.2022

V mojej hlave sa odohráva jedna úžasná párty. No reálne možno nebude žiadna. A možno to bude tak lepšie. Načo nútiť ľudí prísť sem keď sú naše cesty natoľko rozdielne?

Viem, že môj život sa rúti do sračiek. Ale zároveň nemôžem ani povedať, že proti tomu nič nerobím. Isteže. Vždy sa dá robiť viac. Vždy sa dá urobiť viac. Ale budeš ma pre to odcudzovať?
Vari môžem za to aká som? Za povahu plachého typu človeka, nie úplne priebojného. Ale možno ešte môj čas neprišiel. Možno musím počkať ešte pár chvíľ na nejakú príležitosť. A možno si ju musím vytvoriť ja sama. Urobím pre to ale dostatok. Dostatok, ktorý uznám v danú chvíľu za dosť.

Pri počúvaní niektorých pesničiek sa vraciam do tých dávno zabudnutých bezstarostných čias. Pri tom dobre viem, že teraz je môj život plný obáv a problémov. Plne si to uvedomujem, no aj napriek tomu dokážem ako tak žiť. Hoci bez ideálov a vizií jasnej budúcnosti. Ale s drobnými vecami, ktoré robia môj život aspoň na pár chvíľ dokonalým.

Každý deň to všetko ľutujem. Všetky hlúpe a zlé rozhodnutia a zlyhania.
Zlyhávam asi každý deň. Ale predsa to nevzdávam. Vždy pre lepšiu budúcnosť niečo urobím. A aj keď sú to len malé bezvýznamné kvapky. Keď nemáš nič zachráni ťa aj drobná kvapka. Jedna kvapka sa pridá k druhej až spoločne vytvoria more.

Ľudia sa mania podľa prostredia v ktorom prežívajú. Jeden rok sú takí a ten ďalší zas úplne iní.
Možno skutočne beriem život príliž ľahostajne. A možno je to iba tvoj pohľad na vec. Jedno ale viem. Nemám svoju myseľ zatemnenú pochybnými teóriami, no zároveň ju nemám ani zaliatu dúhou. Trápia ma veci rovnako ako každého. A možno ma to zožiera ešte omnoho viac. Ale viem si aj v tomto mori beznádeje vždy nájsť niečo dokonalé.

Možno nemáme toľko spoločne tráveného času, no o to viac si vážime čas, ktorý máme. Niekedy sa spoločný čas preceňuje. Časom všetko zovšednie. No ak tomu dáš aj čas odlúčenia nemá to ani kedy zovšednieť. Ale iste trápi ma, že len pre to aby sme sa mali lepšie strácame tie vzácne okamihy. Okamihy, ktoré sa nikdy nevrátia.

Môj život sa zmenil na jedno obrovké čakanie. Čakanie na to až sa zas vráti sem ku mne. Na to až prídu lepšie časy.
Ale asi navždy bude vo mne zasiate semienko nádeje. Nikdy nevymrie teda aspoň dokým budem mať teba. A hoci bude môj život ešte veľmi dlho iba čakanie a snaženie sa nájsť o kúsok viac šťastia. Budem za to vďačná.

A však priepasť medzi nami niektorými sa bude už navždy iba prehlbovať. Rozdielne názory a postoje budú pochovávať aj tie drobné podobnosti a tie veci, ktoré nás kedysi spojovali.

Možno je ten čas aby som k sebe mala hľadať nových ľudí, ktorí ma pochopia možno o trochu viac. Ale kde ich nájsť keď samú seba držím vo vezení? Nepochopiteľnom a nikdy nekončiacom vezení.

A čo robiť keď ľudí čo by ma mohli pochopiť je na svete tak žalostne málo?

Ale potom ma to začne tak mrzieť. Pretože aj keď ja sama mám chuť to s niektorými ľuďmi ukončiť oni na mňa predsa budú myslieť. A pomôžu mi aj keď by sa na mňa mohli celkom vykašľať.

Niektoré naše názory sa budú naveky rozchádzať ale nesmieme pre to pochovať všetko to čo nás kedysi spojovalo.

Tento článok, ktorý je vydaný s časovým posunom je súhrn menšieho chaosu. Chaosu v mojom živote a zároveň aj rôznych vecí. Verím, že sa vám bude páčiť alebo bude aspoň hodný prečítania.

Mám Vás rada ♥

Lightning